Stratené ja – prečo je tak ťažké pomenovať, čo skutočne chceme

Predstavte si malé dieťa - povedzme šesť- alebo sedemročné - ako si maľuje. Pestrými farbami robí chaotické ťahy štetcom. O chvíľu už nadšene popisuje a vysvetľuje svoj výtvor rodičom – ich reakcia ho ale zarazí. Rodičia dieťaťu povedia, že by radšej malo kresliť niečo skutočné – napríklad stromy, zvieratá. Dieťa je zneistené, jeho city zranené a ak sa podobné situácie opakujú, pravdepodobne na maľovanie zanevrie.

Takéto drobné, opakované momenty zachytávajú podstatu toho, prečo je pre mnohých ľudí ťažké odlíšiť a pomenovať svoje potreby a vášne. Neviditeľná sila, ktorá ich k napĺňaniu svojich potrieb smerovala, bola potlačená a častokrát nahradená strachom, odpojením a potrebou naplniť očakávania iných. 

Od narodenia sme vedení rodičmi, učiteľmi, rovesníkmi, ktorí sú odhodlaní urobiť z nás dobre fungujúce, úspešné bytosti (pričom vychádzajú z vlastných predstáv o fungovaní a úspechu). Ich vedenie je pre naše životy bez pochýb užitočné – spomeňte si napríklad na to, ako sa pozriete na oba smery cesty keď chcete bezpečne prejsť, ako ste (aspoň spočiatku) ostražití voči cudzincom, ktorí vás oslovia atď. Akokoľvek môžu byť spomenuté osoby milujúce, ich prístup v sebe obvykle nesie nenápadné (a niekedy naopak veľmi nápadné) správy o tom, aký by sme mali byť. Absorbujeme ich a snažíme sa zapadnúť do formy alebo vzorca, ktorý nám vytvárajú. Snaha zapadnúť časom vedie k odpojeniu od svojho prežívania a teda aj od toho, čo nás skutočne napĺňa. Strach, ktorý so sebou prináša predstava nenaplnenia vzorca, môže byť paralyzujúci, často spojený so zážitkami kritiky alebo odmietania, ktoré vytvárajú hlboké rany. Aby sme sa pred takýmito ranami a opakovane prežívanými bolestivými emóciami v budúcnosti ochránili, objavovaniu svojich vášní a záujmov sa radšej vyhýbame. Zraniteľnosť, ktorú so sebou objavovanie vlastného ja prináša, môže byť prežívaná ako ohrozujúca, príliš nebezpečná. 

Ďalšou vrstvou odpojenia od seba je strata kontaktu so svojím telom – fungujeme na akomsi autopilotovi ignorujúc signály, ktoré nám telo poskytuje. Cítime prázdnotu, sme znecitlivení na emočnej aj telesnej úrovni. Vnútorný kompas, ktorý nás smeroval k napĺňaniu našich potrieb, plneniu túžob a snov prestane fungovať. Bez toho, aby sme sa vrátili naspäť k nášmu telu a počúvali jeho signály je takmer nemožné identifikovať, čo nás napĺňa alebo pôsobí ozdravne. 

Takže – vrátim sa k sebe a hneď budem vedieť, čo chcem. Jednoduché, však? Ale prečo to v praxi už tak jednoducho nejde? Odpoveďou sú našim očiam skryté obrany – mechanizmy, ktoré sme si už ako deti vytvorili, aby nás ochránili pred následkami nášho autentického sebavyjadrenia. To znamená, že nás chránia pred bolestivými emóciami, ktoré napríklad prežíval aj chlapec spomenutý v úvode článku, keď svoje malé výtvarné dielo ukázal rodičom. Kvôli podobným zážitkom zistil, že keď je sám sebou a robí to, po čom túži, nie je dosť dobrý. Naučil sa, že ignorovať svoje potreby je znesiteľnejšie, ako znášať odmietnutie milovaných osôb.

Asi najzákernejšou bariérou je zvnútornená hanba. Predstavte si, že výtvarne nadaný chlapec nikdy nebude prezentovať svoju tvorbu, pretože verí, že jeho práca nestojí za nič. Mechanizmus ktorý si vytvoril v detstve používa dodnes a vo svojom podvedomí je presvedčený, že nasledovať svoje túžby nie je praktické, zmysluplné, ale naopak sebecké, detinské, strata času, alebo .... (doplňte, ak vám napadnú horšie výrazy). Ak nenasleduje svoje túžby je síce nespokojný, ale vyhne sa bolestivej  kritike, odsúdeniu a pocitu hanby.

Cesta späť k sebe je častokrát neľahká; má mnoho vrstiev, odbočiek a smerov, je kľukatá a na jej zvládnutie je dobré mať pri sebe skúseného sprievodcu, na ktorého sa môžete spoľahnúť – teda psychoterapeuta, ktorému dôverujete. S istotou však môžem tvrdiť, že cesta s takýmto sprievodcom je tiež oslobodzujúca, obohacujúca, liečivá a posilňujúca. 

Prepracovávať sa cez presvedčenia, ktoré nám už dávno neslúžia, cez strach a odpojenie od seba je nielen o objavovaní a znovunachádzaní životnej cesty – je aj obnovení iskry a pocitu, že skutočne žijeme. 

MUDr. Erika Hamranová